Stratégia makroprudenciálnej politiky

Konečným cieľom makroprudenciálnej politiky je zachovávanie finančnej stability. To znamená aj zvyšovanie odolnosti finančného systému a obmedzovanie jeho zraniteľnosti s cieľom zmierňovať systémové riziká a zabezpečovať nepretržité účinné poskytovanie finančných služieb reálnej ekonomike.

Obmedzovanie systémových rizík

Systémové riziká môžu vzniknúť v dôsledku vážnych makroekonomických šokov, finančných nerovnováh, napríklad nadmerného úverového rastu, zadlženosti alebo nesúladu splatnosti pohľadávok a záväzkov, a účinkov kontaminácie.

V snahe obmedzovať systémové riziká sa makroprudenciálna politika zameriava na:

• prevenciu nadmernej kumulácie rizík v dôsledku vonkajších faktorov a zlyhaní na trhu v záujme hladšieho priebehu finančného cyklu (časový rozmer),
• zvyšovanie odolnosti finančného sektora a obmedzovanie účinkov kontaminácie (prierezový rozmer),
• presadzovanie celosystémového pohľadu na finančnú reguláciu v záujme správnej motivácie účastníkov trhu (štrukturálny rozmer).

Nástroje

Nariadenie o SSM poveruje makroprudenciálnymi právomocami príslušné vnútroštátne orgány i ECB, ktoré tak za makroprudenciálnu politiku nesú spoločnú zodpovednosť (článok 5). Nástroje makroprudenciálnej politiky možno rozdeliť do troch skupín:

• kapitálové opatrenia,
• opatrenia zamerané na dlžníkov,
• likviditné opatrenia.

Tieto nástroje zvyšujú odolnosť finančného systému zvyšovaním kapitálových a likviditných rezerv. Príkladom sú kapitálové rezervy v prípade globálnych a iných systémovo dôležitých inštitúcií, pomer likviditného krytia a pomer čistého stabilného financovania. Na prevenciu cyklickej kumulácie systémových rizík môžu vnútroštátne orgány a ECB zase nariadiť tvorbu proticyklických rezerv. V rámci vnútroštátnych možností môžu vnútroštátne orgány tiež zaviesť opatrenia zamerané na dlžníkov, ktorých účelom je obmedziť poskytovanie hypotekárnych úverov na úrovni jednotlivých dlžníkov.

Interakcia makroprudenciálnej politiky

Makroprudenciálnu politiku nemožno posudzovať samostatne; mikroprudenciálne, makroprudenciálne a menovopolitické opatrenia sú výrazným spôsobom prepojené.

Interakcia s menovou politikou

Menová a makroprudenciálna politika sú navzájom prepojené predovšetkým spoločným transmisným kanálom, prostredníctvom finančného a najmä bankového systému. Obe oblasti sa pri zabezpečovaní cenovej a finančnej stability môžu navzájom dopĺňať.

Makroprudenciálne nástroje je možné používať selektívnym a cieleným spôsobom na neutralizáciu rizík ohrozujúcich finančnú stabilitu, dokonca aj v hospodárskom prostredí charakterizovanom nízkou infláciou. Inštitucionálne usporiadanie eurozóny Európskej centrálnej banke umožňuje využívať výhody spoločnej informačnej základne a konzistentného analytického rámca.

Interakcia s bankovým dohľadom

Mikroprudenciálny dohľad a makroprudenciálna politika sa svojím rozdielnym zameraním navzájom dopĺňajú. Mikroprudenciálna politika zvyšuje odolnosť jednotlivých finančných inštitúcií, zatiaľ čo makroprudenciálna politika zvyšuje odolnosť voči rizikám, ktoré ohrozujú finančný systém ako celok.

V záujme jednotného hodnotenia stavu finančného sektora sa členovia Rady guvernérov a Rady pre dohľad ECB stretávajú na pravidelných zasadaniach Makroprudenciálneho fóra.